Ako na cestovanie s deťmi

IVA: Asi nechať všetky pracovné starosti doma. Síce sa snažím niečo robiť aj na cestách, ale je to iný druh kreatívnej práce. Milujem plánovanie, je to môj druh relaxu, takže väčšinou vyrážame celkom dobre pripravení. Nevadí mi síce vyraziť aj bez plánu. Len ma potom mrzí, keď po ceste miniem nejakú dobrú architektúru alebo je na poslednú chvíľu obsadené zaujímavé ubytovanie či galéria, okolo ktorých práve ideme.

ESTER: Povedala by som, že reálne očakávania. Dovolenka s deťmi je niečo úplne iné, než na čo bol človek zvyknutý z dovoleniek pred deťmi. Žiadne vylihovanie na pláži ani veľké výletovanie, napríklad na bicykloch, sa nekoná. Mrzí ma však, keď niekto hovorí, že s deťmi to nie je žiadna dovolenka. Podľa mňa môže byť! Už len v tom, že človek nerieši ani polovicu povinností ako doma. Pre našu rodinu je dôležité vybrať také miesto, aby sa tam deti mohli voľne pohybovať – žiadne schody, nástrahy a tak, ideálne oplotený pozemok s nejakou záhradkou. Nemám rada hotely a hotelové komplexy, pretože je tam všade veľa ľudí a človek musí mať deti neustále na očiach. Zároveň väčšinou nie je na hotelovej izbe pre deti žiadne vyžitie, rýchlo sa začnú nudiť. Aj preto vždy vyberáme nejaké domčeky/apartmány, kde majú aj deti dostatočný priestor na hru, kde ich môžem v pokoji vypustiť a ísť napríklad uvariť obed alebo si v pokoji vypiť kávu :-)

Aj program sa vždy snažíme prispôsobiť deťom.

Ja som teraz napríklad vedela, že najmladšia Františka je vo veku, keď potrebuje skúmať všetko, na čo natrafí, chce všade chodiť sama a zároveň už veľa nespí – tým pádom sme sa vzdali akýchkoľvek výletov, ktoré by boli len zbytočným stresom, a užívali sme si celé dni na pláži, kde nebolo veľa ľudí, väčšinu času sme tam boli sami a deti sa mohli hrať a užívať si podľa seba. A tým som si tú dovolenku užila aj ja – nemusela som byť neustále v strehu a oddychovala som, užili sme si veľa zábavy a smiechu a takmer žiadne stresujúce situácie, ktoré by nás rozhodili a otrávili.

IVA: Bábätko som neplánovala, a preto bolo pre mňa dosť dôležité udržať si svoje tempo aj sny aj s ním. Trochu som sa toho bála, ale snažila som sa začať skoro. Možno presnejšie povedané, aj som to trochu preháňala:) Cestujeme od prvých týždňov. Roadtrip dodávkou v 2 mesiacoch, brutalistická architektúra v 4 a v 5 mesiacoch som ho ťahala snehom, v nosiči a s batohom na chrbte na horolezeckú chatu do 2500 m n. m. Spätne si hovorím, odkiaľ sa tá energia brala. Ale som za to nesmierne rada. Sú to tie momenty, ktoré nás ako rodinu formujú, a chvíle, na ktoré sa nezabúda.

Určite by som odporúčala začať skoro! Roadtrip s bábätkom, ktoré väčšinu času spí, je lepší než s malým nezbedníkom. Presuny a lety plánujeme „na únavu“. A inak si myslím, že platí, že ak je v pohode rodič, je aj dieťa, a je jedno, v akej situácii práve ste. Či dojčíte v snehu, alebo sa vám v januári pokazí kúrenie na chate pri studenom oceáne, alebo spíte v aute na špinavom parkovisku.

ESTER: Podľa mňa je to veľmi o tom, ako k tomu človek pristúpi. Deti sú deti, nezmenia sa ani na dovolenke, stále budú vyžadovať našu pozornosť, mať veľa emócií atď. Keď to človek prijme, cestuje sa mu s deťmi podľa mňa oveľa lepšie. K samotnej ceste – je veľa vecí, ktoré človek nenaplánuje, nám napríklad zmenili časy odletov, takže namiesto cez deň sme leteli s jedným prestupom v noci, z čoho by som predtým možno mala veľký strach. Ale deti zvládnu všetko, keď ich človek nechá byť deťmi. Či už ideme autom, alebo letíme lietadlom, vždy sa snažíme, aby mali deti čo najviac priestoru sa vyblázniť. Často zastavujeme, na letisko sme prišli skôr, tak, aby sa deti mohli najprv hrať, než budú napríklad čakať v rade alebo v kolóne. Základom je mať so sebou aj dosť jedla a u nás napríklad knižiek, ktoré už bavia všetky tri deti – alebo rôznych hier, zošitov na lepenie atď.

IVA: Na to som neuveriteľne hrdá. Podľa mňa som dospela k úplnému minimalizmu. Na mesiac do Portugalska som nám so synom dokázala zbaliť všetko do jedného príručného kufra. Vrátane jeho plienok. Osobne beriem len pár legín, pánsku košeľu, dve tričká a mikinu (do hôr potom páperovku a pršiplášť). Áno, a suchý šampón. Keď niečo dotrháme alebo nám niečo chýba, dokúpim to v miestnom sekáči alebo bazári. Zbalené mám za 10 minút kamkoľvek a s pokojom nechávam doma takmer všetko.

ESTER: Väčšinou toho veľa nebalím, nejaké oblečenie, drogériu. Vždy však so sebou mám dôkladne vybavenú lekárničku. To je podľa mňa úplne zásadné, pretože sa môže stať čokoľvek. Naopak, nikdy neberieme príliš veľa hračiek – deti majú vždy jednu knižku, jeden zošit na lepenie/tvorenie, pár autíčok alebo bábiku a to je všetko. A funguje to skvele, deti sa potom dokážu hrať kdekoľvek – s konárikom v parku, s vodou a téglikom od jogurtu, s pieskom alebo kamienkami na pláži. Ešte nikdy sa na dovolenke nenudili. Skúmajú chrobáky, kvety a rastliny a na hračky si ani nespomenú :-)

IVA: V poslednom čase ma to extrémne ťahá do hôr, teším sa, keď zvládneme nejaký vysokohorský prechod v Alpách po horolezeckých chatách. Na to však musí začať poriadne šliapať. No a kým nastúpi do školy, plánujeme Južnú Ameriku. Láka ma predovšetkým pár súčasných architektonických skvostov na pobreží Čile.

ESTER: Už dlho sa tešíme, že keď budú deti staršie, vyrazíme na roadtrip po Škandinávii. Napríklad na dva mesiace. Už si na to celkom dlho šetrím, tak snáď to raz vyjde.

Za rozhovor ďakujeme Ester Bezděk a Ive Burkertovej

---

Mohlo by vás tiež zaujímať: rubrika Cestovanie na webe Magazeen.cz.