Prečo fotiť na film

Aj vás pohltil fenomén slow vecí? Slow fashion, slow TV, slow food a ďalšie sa spolu s lekciami jogy a meditáciou stávajú čoraz obľúbenejšími. Čo tak vyskúšať aj slow fotenie?

Fotenie s flexaretou má svoje zvláštnosti (a krásy). Ak s ňou chcete fotografovať, pripravte sa na to, že so sebou vždy budete vláčiť o kilo navyše, či už foťák využijete, alebo nie. Za to sa Vám však odmení krásnymi čiernobielymi fotografiami štvorcového formátu 6x6 s príjemným zrnom.

Fenomén Flexaret

Flexaret je značka fotoaparátov vyrábaných v Československu v rokoch 1939 až 1970. Ide o dvojokú zrkadlovku (jeden objektív je spojený s hľadáčikom a druhý so snímacím mechanizmom) na zvitkový film. Fotili nimi nielen amatéri, ale aj českí umelci ako Miroslav Hák, Taras Kuščynskij, Erich Einhorn a Jan Saudek. 

Cena Flexaret u nás nie je taká vysoká, keďže sa dajú zohnať za nízke ceny od ľudí, ktorí ich nevyužívajú a teší ich už len to, že sa niekto o tieto staré prístroje zaujíma. Analógové fotoaparáty sa dajú zohnať aj v špecializovaných predajniach a bazároch. V zahraničí sú však raritou, preto sa nezriedka stáva, že si ich nadšenci chcú pozrieť cez hľadáčik, Flexaretu si „ohmatať“ alebo sa o nej len porozprávať.

Čo je na to potrebné?

Nutné je mať analógový fotoaparát, expozimeter (alebo aplikáciu v telefóne), film do fotoaparátu (kinofilm alebo zvitkový film podľa typu zariadenia), trpezlivosť a čas. Je to výborný tréning pre nerozhodných jedincov, keďže ste limitovaní políčkami filmu (pri Flexarete je to 12 snímok) a v rámci efektivity sa štandardne každý záber fotí iba raz.

Z fotografa sa tak stáva lovec záberov, ktorý staví všetko na jednu kartu a je nútený dokonale sa sústrediť aj si občas priznať, že konkrétny motív sa do štvorcovej expozície alebo čiernobieleho prevedenia jednoducho nehodí, zmieriť sa s tým a ísť ďalej. Je až neuveriteľné, že mnohí známi fotografi pracovali len s fotoaparátmi na film.

Prečo film?

Svoj Flexaret VI som dostala od otca a úplne som mu prepadla – túlam sa lesom, cudzou krajinou alebo Prahou a snažím sa naplno vnímať okolie – celky aj nepodstatné detaily. Už tento moment mi pomáha spomaliť a sústrediť sa hlavne na to, že žijem a kde sa práve nachádzam. 

Vložím film do foťáka, občas vyskúšam, ako by zaujímavý pohľad alebo objekt vyzeral zrkadlovo prevrátený na matnici foťáka, zmeriam svetelné podmienky expozimetrom, nastavím expozíciu podľa citlivosti filmu a potom so stúpajúcou vlnou adrenalínu zatajím dych, stlačím spúšť a… a dni alebo týždne čakám na vyvolanie filmu, teda na to, či sa fotky vôbec vydarili. Pre cholerika, ako som ja, je to veľký tréning sebaovládania. 

A to nehovorím o chvíli, keď sa niečo nepodarí a na filme sa objaví napríklad len jediná snímka alebo vôbec nič. Drobná chyba, nesústredenosť alebo nesprávne skladovanie materiálu môže znamenať, že o svoje snímky navždy prídete. Prvú takúto situáciu som oplakala, ale moje sebauvedomenie sa tým výrazne zmenilo a ja som zistila, že najdôležitejší je pre mňa samotný proces – koncentrácia, sústredenie, vzrušenie, kreativita. Navyše správne vyvolaný film s fotografiami, ktoré ste vypiplali k dokonalosti už pri vytvorení snímky, znamená neskutočný príval šťastia a vďačnosti. V tom sú analógy čarovné.

Čo s fotkami?

Po vyvolaní fotiek z filmu získate zvitok s negatívmi, ktoré sú náchylné na poškriabanie a iné poškodenie. Preto je dobré urobiť si aj ich digitálnu kópiu ako zálohu. Ďalej sa dá analógová fotografia preniesť na papier buď priamym zväčšením z filmu (pomocou chémie a svetlocitlivých papierov), alebo vytlačením digitalizovaných verzií. 

Tie majú tú výhodu, že ich možno ešte počítačovo upraviť, orezať, vyrovnať a pod. Možno z nich potom vytvoriť napríklad magnetky alebo koláž na stenu. Na stene fotky vyniknú najmä v rôzne skombinovaných štvorcových formátoch. Najobľúbenejší je pravdepodobne formát 10x10, ktorý nie je ani malý, ani príliš veľký.