Trek cez tri sedlá: Životné dobrodružstvo v Nepále

Ako na to a čo za to

Základom vydarenej cesty je dôkladná príprava. Fyzická aj psychická, ale zíde sa aj celkom slušná finančná suma, takže ak sa do krajiny osemtisícoviek chcete vybrať budúcu jarnú sezónu (ideálne na prelome apríla a mája, keď je na treku pre končiacu sa sezónu najmenej ľudí), začnite si šetriť už tento rok. S nákladmi sa rozhodne nedostanete pod 60 000 Kč. Ak sa navyše budete chcieť vybrať na niektorý z lezeckých vrcholov, pripočítajte si pár tisíc navyše. A ak v horách nie ste ako doma a nemáte kompletnú výbavu od ľadovcových slnečných okuliarov, páperového spacáka až po mačky, počítajte aj s investíciou do výstroja. Ale každá koruna za to stojí! Ak ste navyše typ, ktorý sa rád teší dopredu, a zo šetrenia, z nákupu poriadnych rukavíc alebo nepremokavej bundy dokážete vykúzliť súčasť výletu, máte vyhraté. O zábavu totiž budete mať postarané už pekných pár mesiacov pred cestou. 

Začnite nákupom leteniek a oslovením nepálskej agentúry, ktorá zabezpečí miestneho sprievodcu aj chýbajúci materiál (napríklad fixné laná), a potom začnite s tréningom. Nemusíte práve zdvíhať činky v posilňovni, ale kondícia sa vám zíde, tak využite každú voľnú chvíľu na športovanie a pohyb v horách. Je dobré sa tiež vopred pripraviť na situáciu v krajine a rátať s tým, že Nepál je jednou z najmenej rozvinutých krajín sveta. Od ubytovania a služieb preto radšej veľa nečakajte. Spať budete v premrznutých izbičkách, k vybaveniu ktorých patrí iba posteľ (v tých luxusnejších možno narazíte aj na skromný vešiak). Záchody nie sú splachovacie a toaletný papier použijete len v prípade, že si nejaký ponesiete so sebou. Tečúcu vodu nečakajte, ale sprcha sa kvôli imunite aj tak neodporúča, takže vám až tak chýbať nebude. A pripravte sa na to, že sa po nekonečnej horskej drine zo sedla do sedla odmeníte nanajvýš spánkom, nič lepšie vás v lodžiach naozaj nečaká. Stále vám tento výlet pripadá ako sen? Potom ste prešli prvou hypotetickou skúškou odvahy a smelo môžete vyraziť!

Zoznámenie s Káthmandu a odlet do údolia Khumbu

Po úmornej ceste cez Spojené arabské emiráty sme po 24 hodinách v lietadle a na letiskách pristáli v hlavnom meste Nepálu. Spolu s ďalšími turistami sme zamierili do asi najznámejšej štvrte Thamel, kde nás v preplnených uličkách plných falošnej horskej výbavy, predajcov hašiša a rikší čakalo ubytovanie v trojhviezdičkovom hoteli. Tešila som sa na poslednú noc v civilizácii a teplú sprchu. Dostala som špinavý uterák a v miestnosti, ktorá na dvoch metroch štvorcových predstavovala kúpeľňu aj záchod, tiekol len veľmi vlažný pramienok čohosi. Na aklimatizáciu do horských podmienok je to však celkom príjemný úvod. Po ochutnaní tibetského piva z kvaseného prosa, návšteve hinduistického chrámu Pashupatinath a najväčšej budhistickej stúpy Swayambhunath sme vyrazili na vnútroštátne letisko, odkiaľ sme chceli pokračovať do Lukly, brány horských prechodov. Po celodennom čakaní v odletovej hale, v autobuse a na ranveji sme síce skutočne odleteli, ale na miesto nedoleteli. Takže jediná možnosť, ako sa čo najskôr dostať do hôr, pre nás znamenala presun na letisko v Ramejape, mestečku vzdialenom cca 80 kilometrov od hlavnej nepálskej metropoly. Nenechajte sa pomýliť – po prašných cestách vám jazda džípom zaberie minimálne ďalších šesť hodín. Zážitok len pre silné povahy, čo sa týka udržania obsahu žalúdka, aj pre tých, ktorí podľa jednej turistickej štvrte v Káthmandu usudzujú, že ľudia v Nepále sa zase až tak zle nemajú. Letisko v Ramechhape by si zaslúžilo samostatnú kapitolu, ale podstatné je, že sme z políčka zaliateho asfaltom skutočne odleteli a o polhodinku neskôr sme už vystupovali v Lukle. Živí a zdraví, čo pri pristávaní na jednom z najnebezpečnejších letísk sveta nie je úplná samozrejmosť. V necelých troch tisícoch metroch nad morom nás privítala poriadna zima. Po rozpálenom Káthmandu, kde sme sa potili v krátkych nohaviciach a ľahkom tričku, sme sa museli poriadne priobliecť. V čiapkach sme tak odštartovali svoje horské putovanie a pomaly sme sa po vlastných vydali do dediny Namche Bazaar, hlavného mesta Šerpov, miestneho Špindlerovho Mlyna, kde je kino, vyčačkaná kaviareň, verejná práčovňa priamo v rieke, parkovisko jakov aj obchod s predraženým toaletným papierom. V okolí mestečka sme vybavili posledné papiere potrebné na trek, pri východe slnka sme obdivovali krásy Ama Dablam, Lhotse aj najvyššej hory sveta a prvýkrát sme vystúpili nad 4000 metrov nad morom. A po dvojdňovej aklimatizácii sme sa konečne vydali do ľudoprázdnych hôr, na miesta, kde len ťažko stretnete turistu, nieto ešte Nepálca.

Predohra: Z Namche Bazaar do prvého sedla

Cez dedinu Thame a osadu Lunghden, jedno z najopustenejších miest široko-ďaleko, sme sa konečne dostali k prvému veľkému zážitku treku. Sedlo Renjo La je prvou náročnou skúškou, leží totiž v nadmorskej výške 5350 metrov nad morom. Výstup je naozaj poriadna drina, s dychom je to takto vysoko predsa len o trošku horšie. Výstup do sedla sa zdal nekonečný, ale pocit hore? Na nezaplatenie! Stáli sme tam, okolo stovky poletujúcich modlitebných vlajočiek, pozerali sme do diaľky, triasli sa nám nohy, v mačkách sme už ledva stáli, ale bol to jeden z najkrajších momentov celého treku. No iba do chvíle zostupu, takže len čo budete hore, skúste si tento okamih vychutnávať čo najdlhšie a počítajte s tým, že cesta nadol je ešte väčšia drina než cesta nahor. Zostupové zúfalstvo zrejme príde veľmi rýchlo, o slovo sa totiž prihlási ukrutná bolesť hlavy. Vydržať sa to síce dá len s veľkým sebazaprením, ale iná cesta nie je… Ale nebojte sa, po návrate si už budete pamätať len tú krásu navôkol, na miestne boľačky najskôr veľmi rýchlo zabudnete.

Poriadna drina: Gokyo Ri a druhé sedlo

Gokyo je skvelé miesto, kde si po prechode prvého sedla môžete oddýchnuť. V miestnej kaviarni ponúkajú aj čokoládové koláčiky, voda z okolitého tyrkysového jazera vám zabezpečí pohodlné vypranie všetkého oblečenia (vzhľadom na váhu vášho batoha zrejme aj tak neponesiete viac než dve tričká a dvoje spoďáre, takže vám pranie zase až tak dlho trvať nebude) a dostupná päťtisícovka priamo nad osadou vám pomôže s ďalšou aklimatizáciou. Onedlho vás totiž čaká druhé, ešte náročnejšie sedlo, tak je dobré ešte trochu potrénovať. Hora Gokyo Ri navyše ponúka neuveriteľné výhľady na miestnych velikánov, ktorým kraľuje majestátna Cho Oyu a ľadovec Ngozumpa. Tak si túto horskú scenériu nenechajte ujsť (je totiž lákavé zostať v posteli a nič neriešiť, ale preto tu predsa nie ste, však?). Druhý deň vás síce čaká prechod sedla Cho La, ale výhľady z neho už nedosahujú krásy toho prvého, takže sa vynadívajte do zásoby. Cho La opäť nie je nič než bolesť a drina, ale vrchol posiaty farebnými vlajočkami, všade čisto biely sneh, totálne ticho a samota za to rozhodne stoja. Potom sa už môžete tešiť na zostup do ďalšieho tábora, kde vás bude čakať jeden z najlepších výhľadov na krásku Ama Dablam – teda ak sa na druhý deň nevyberiete na šesťtisícový vrchol Lobuche.

Na vrchol: Naša prvá šesťtisícovka

Na Lobuche potrebujete povolenie, nocľah vo high campe a vysokohorskú výbavu - predsa len je to šesťtisícový lezecký vrchol a cesta sem už vyžaduje isté zručnosti. Naše dobrodružstvo sa začalo popoludňajším príchodom do sýtožltého expedičného stanu, kde nás privítal kuchár a po tom, čo sme sa zavŕtali do páperových spacákov, búnd a rukavíc, nám naservíroval miestnu pochúťku dal bhat - ryžu s karí, zeleninou a šošovicovou polievkou. Všetko sme hojne zapili osladeným čajom a okolo ôsmej sme už zaľahli spať - o jednej ráno nás totiž čakal budíček a poriadny výšľap. Vo svetle padajúcich hviezd a čeloviek sme si nasadili sedáky a mačky, turistické palice vymenili za cepíny a jumar a ďalších päť hodín sme si to šinuli nahor do výšky 6119 metrov nad morom. Vstať načas sa vyplatilo, hore sme boli ako prvá expedícia. Výhľad je neopísateľný, ale euforické stavy na vrchole nečakajte. Poriadna výška vám dá naozaj poriadne zabrať, takže aj tak nebudete myslieť na nič iné než na cestu nadol. Počítajte s tým, že zlaňovanie na lane, po ktorom sa pohybujú ďalšie skupinky, ešte môže byť poriadny oriešok. V kombinácii s klasickou bolesťou hlavy, na ktorú sme si pri zostupe začali pomaly zvykať, cesta nadol nebola žiadny med. Pamätať si však už budem len to modré nebo okolo, výhľad na Mount Everest a radosť z výstupu. A to za to stojí!

Sklamanie: Cesta do Everest Base Campu

Dedinky Lobuche a Gorak Shep neponúkajú nič, čo by ste museli zažiť. Ale vedú k základnému táboru najvyššej hory sveta, preto tadiaľto denne prúdia desiatky turistov, ktorí návštevu ľadovca, na ktorom stojí pár žltých expedičných stanov, považujú za vrchol svojej dovolenky. My sme sa slávou tohto miesta nechali omámiť a vyrazili sme sem tiež, ale vy sa z našej chyby môžete poučiť a na toto miesto vôbec nemusíte. V Lobuche vám síce urobia cappuccino, ale vodu nikde nenájdete. V okolí Gorak Shepu je slávna vyhliadka z Kala Pathar, ale vy ste už Everest a iných velikánov videli odinakiaľ, tak si túto turistickú atrakciu pokojne odpustite a Nepál si pamätajte ako príjemné miesto, ktoré ešte nie je skazené masovým turizmom. Ak sa sem predsa len vydáte, nebuďte sklamaní, ja som vás varovala…

Precitnutie: Späť domov

Do tretieho sedla Kongma La sme sa pre zhoršené počasie a nával snehu nedostali, ale vplyvom únavy a množstva predchádzajúcich zážitkov sme skrátenú trasu príliš neľutovali. Cestou z Lobuche sme si plnými dúškami vychutnávali výhody miest v nižších polohách, po dvoch týždňoch sme sa znova osprchovali (úžasný pocit), v miestnom obchode kúpili krém na spálenú tvár (veľká úľava) a konečne si dopriali aj pivo (s klesajúcou nadmorskou výškou totiž klesá aj jeho cena). Cestou späť do Namche Bazaaru sa nezabudnite zastaviť v budhistickom kláštore v Tengboche a zameditovať si na mieste, kam si horolezci chodia po požehnanie. Počas zostupu do údolia si už potom v pokoji môžete užívať kvitnúce rododendrony, cinkajúce oslíky, pobehovanie miestnych detí, všadeprítomné modlitebné mlynčeky a miestne dobroty. Ak ste vegetariáni, rozhodne si prídete na svoje. Mäso totiž Nepálci jedia veľmi sporadicky, tak buďte pripravení na skromnejšie jedlá. Čakajte rezance, ryžu a zemiaky na všetky spôsoby. Gastronomické hody si potom užijete v hlavnom meste Káthmandu, kde sme sa potulovali posledné dva dni. Za pár drobných ochutnáte všetky kuchyne sveta, nakúpite tu miestne pochúťky na najfarebnejších a najdivokejších trhoch. Obdivujte chrámy na každom rohu, nakŕmte opice, obzerajte mandaly a nakúpte suveníry z jačej vlny. A nezabudnite na jedno. Keď sa vrátite domov, budete si klásť jedinú otázku: Kedy sa do krajiny bohov a hôr zase vrátite?

Bližšie informácie, kompletný opis trasy a mapa: tu.

Fotky: I like tofu + Dievča z hôr